História obce

     Prvá písomná zmienka o obci Iňačovce sa datuje do roku 1417, kedy sa nazývala Solmus. V ďalšom historickom vývoji sa jej názov menil následovne: z roku 1808 je písomne doložený názov Jeňaššowce, z roku 1920 Iňačovce. Po maďarsky sa obec úradne nazývala Solymos. Po roku 1881 bola obec administratívne začlenená pod Užskú župu; pred rokom 1960 pod okres Michalovce, kraj Prešov; po roku 1960 pod okres Michalovce, kraj Východoslovenský.

     Obdobie feudalizmu a kapitalizmu: Obec je doložená v roku 1417. Patrila Sztárayovcom. V roku 1427 mala 18 port, v roku 1715 mala 8 poddanských domácností, v roku 1828 mala 119 domov a 1023 obyvateľov. Boli roľníci a tkáči. Koncom 18. storočia sa spomína tunajšie nálezisko soli. Obec mala rozsiahle lúky. V 19. storočí vlastnili tunajšie majetky rodiny Thuránszkovcov, Törökovcov a iní. Po roku 1918 naďalej pretrvávali tradičné zamestnania. MO KSČ (Miestna Organizácia Komunistickej Strany Československa) tu bola od roku 1921.
Stručná história obce Iňačovce od prvej písomnej zmienky do roku 1945.

     Obec Iňačovce až do roku 1918 v rámci Uhorska patrila do Užskej župy, predtým stolice. Po roku 1918 patrila do rozličných štátnych útvarov a administratívnych celkov. Od roku 1921 je súčasťou okresu Michalovce. Doteraz najstaršia známa priama písomná zmienka o Iňačovciach pochádza z latinskej listiny kráľa Žigmunda z roku 1417. Prvá písomná zmienka neznamená začiatok osídlenia a obec podľa obsahu listiny, existovala už pred spomínaným rokom. V 15.-17. storočí k tunajším zemepánom patrili šľachtici z Pavloviec a Ruskej. V uvedenom období sa naša obec spomína pod názvom Solmos. Podľa stredovekára prof. F. Uličného názov pravdepodobnejšie označuje sídlisko chovateľov sokolov pre poľovačky kráľov. Slovenský názov Iňačovce sa vyskytuje až v 20. storočí. Na prelome 16. a 17. storočia naša obec patrila medzi veľké dediny. V 17. a začiatkom 18. storočia sa však značne vyľudnila. Po roku 1720 sa tu prisťahovalo veľa poddaných z iných, hlavne severnejších častí Užskej a Zemplínskej stolice (napríklad z Belej nad Cirochou). Začiatkom 18. storočia  Iňačovce „ležiace povyše obce Senné pri močaristej Čiernej vode" vlastnil gróf Barkóczy, barón Vécsey a Szirmay. V 18. storočí v Iňačovciach bývali napríklad príslušníci rodín Eštok, Ihnát, Kálaj, Oláh, Palóc, Dzvonik, Miločík, Kendereš, Kudroč, Knežo, Balogh, Dúška, Hura a Borza. Začiatkom 19. storočia v obci žilo vyše 1000 obyvateľov, ale na prelome 19. a 20. storočia takmer o 200 ľudí menej. V neskoršom období počet obyvateľov klesal. K dôvodom tohto stavu patrilo vysťahovalectvo (napríklad do Spojených štátov Amerických) a migrácia do miest. Na katastrálnej mape Iňačoviec z roku 1863 sa nám zachovali niektoré staré chotárne názvy napríklad Čerehovisko (potok), Dluhi luki, Kralov laz, Laščik, Na hradze, Olšinka, Ortaši, Pod križom, Uhlizko, U medviedi, Višne zahumenki. V minulosti veľmi významnú úlohu zohrávalo náboženstvo.

    Do dnešných dní nemáme doklad o nejakom stredovekom iňačovskom kostole. V období reformácie patrili iňačovčania v 16. stor. pod farnosť Rebrín a v prvej polovici 17. stor. pod farnosť Senné. V polovici 18. storočia v našej obci stál farský gréckokatolícky drevený chrám so šindľovou strechou a jedným zvonom. Chrám bol zasvätený Zosnutiu Panny Márie. K filiálkam iňačovskej farnosti patrili Jastrabie, Rebrín, Senné, Stretáva a Stretávka. V 19. storočí postavili gréckokatolíci murovaný chrám. Vo farnosti, ktorá pretrvala do dnešných dní, pôsobilo veľa významných duchovných. Za všetkých spomenieme Michala Čintalu (1914-1999), ktorý sa v rokoch 1968-1972 zaslúžil o opravu tunajšieho chrámu. V 19. storočí patrili rímskokatolíci v obci pod farnosť Senné, luteráni pod cirkevný zbor so sídlom v Pozdišovciach, kalvíni pod cirkevný zbor Lúčky a židovský veriaci pod rabinát v Sennom. V roku 1912 tunajší kalvíni postavili vlastný dcérocirkevný kostol.

     O počiatkoch školského vyučovania v obci zatiaľ veľa nevieme. Pravdepodobne v minulosti pri gréckokatolíckej farnosti existovala aj škola. Už pred vznikom prvej ČSR sa tunajšie deti učili v dvoch ľudových školách: gréckokatolíckej a reformovanej. Po roku 1945 v obci zaviedli elektrinu, plyn a zriadili verejné osvetlenie a telefonické spojenie. Obec skrášlila nová budova materskej školy a domu smútku.